खमुत्पतन्तं तं दृष्ट्वा मैथिली जनकात्मजा। दुःखिता परमोद्विग्ना भये महति वर्तिनी॥
khamutpatantaṃ taṃ dṛṣṭvā maithilī janakātmajā| duḥkhitā paramodvignā bhaye mahati vartinī||
Seeing him fly up into the air, Janaka's daughter, Maithili, became aggrieved and exceedingly agitated, and great was the fear that possessed her.
— M.N. Dutt (1891–94, public domain)
रोषरोदनताम्राक्षी भीमाक्षं राक्षसाधिपम्। रुदती करुणं सीता ह्रियमाणा तमब्रवीत्॥
roṣarodanatāmrākṣī bhīmākṣaṃ rākṣasādhipam| rudatī karuṇaṃ sītā hriyamāṇā tamabravīt||
Her eyes expressing rage, weeping and fright, Sītā, as she was being carried away, weeping piteously, spoke to the grim-eyed lord of the Raksasas.
— M.N. Dutt (1891–94, public domain)
न व्यपत्रपसे नीच कर्मणानेन रावण। ज्ञात्वा विरहितां यो मां चोरयित्वा पलायसे॥
na vyapatrapase nīca karmaṇānena rāvaṇa| jñātvā virahitāṃ yo māṃ corayitvā palāyase||
Do you not, O base wretch, O Ravana, feel shame on account of this act-you, who, knowing that I was alone fly away, carrying me?
— M.N. Dutt (1891–94, public domain)
त्वयैव नूनं दुष्टात्मन् भीरूणा हर्तुमिच्छता। ममापवाहितो भर्ता मृगरूपेण मायया॥
tvayaiva nūnaṃ duṣṭātman bhīrūṇā hartumicchatā| mamāpavāhito bhartā mṛgarūpeṇa māyayā||
Coward that you are, you it was, who, desirous of carrying me off, by the shape of a deer, had, by your (powers of] illusion taken away my lord.
— M.N. Dutt (1891–94, public domain)
यो हि मामुद्यतस्त्रातुं सोऽप्ययं विनिपातितः। गृध्रराजः पुराणोऽसौ श्वशुरस्य सखा मम ॥
yo hi māmudyatastrātuṃ so'pyayaṃ vinipātitaḥ| gṛdhrarājaḥ purāṇo'sau śvaśurasya sakhā mama ||
And he also that endeavoured to rescue me, has been slain by you—the ancient king of vultures, who was the friend of my father-in-law.
— M.N. Dutt (1891–94, public domain)
परमं खलु ते वीर्यं दृश्यते राक्षसाधम। विश्राव्य नामधेयं हि युद्धे नास्मि जिता त्वया॥ ईदृशं गर्हितं कर्म कथं कृत्वा न लज्जसे। स्त्रियाश्चाहरणं नीच रहिते च परस्य च ॥
paramaṃ khalu te vīryaṃ dṛśyate rākṣasādhama| viśrāvya nāmadheyaṃ hi yuddhe nāsmi jitā tvayā|| īdṛśaṃ garhitaṃ karma kathaṃ kṛtvā na lajjase| striyāścāharaṇaṃ nīca rahite ca parasya ca ||
Great, forsooth, is found to be your might, you vilest of Rākşasas, in that you have carried me off; by simply declaring your name, but have not won me in war. Why do you not, O execrable one, take shame to yourself, having perpetrated such a heinous act-having carried off another's wife in the absence of her husband?
— M.N. Dutt (1891–94, public domain)
कथयिष्यन्ति लोकेषु पुरुषाः कर्म कुत्सितम्। कुनृशंसमधर्मिष्ठं तव शौटीर्यमानिनः॥
kathayiṣyanti lokeṣu puruṣāḥ karma kutsitam| kunṛśaṃsamadharmiṣṭhaṃ tava śauṭīryamāninaḥ||
This fell and foul ict of yours fraught with unrighteousness, heroic persons shall bruit about the world.
— M.N. Dutt (1891–94, public domain)
धिक् ते शौर्यं च सत्त्वं च यत्वया कथितं तदा। कुलाक्रोशकरं लोके धिक् ते चारित्रमीदृशम्॥
dhik te śauryaṃ ca sattvaṃ ca yatvayā kathitaṃ tadā| kulākrośakaraṃ loke dhik te cāritramīdṛśam||
Fie on your heroism and your truth, of which you did speak at that time; and fie also on this character of yours, calculated to sully your line in this world.
— M.N. Dutt (1891–94, public domain)
किं शक्यं कर्तुमेवं हि यज्जवेनैव धावसि। मुहूर्तमपि तिष्ठ त्वं न जीवन् प्रतियास्यसि ॥
kiṃ śakyaṃ kartumevaṃ hi yajjavenaiva dhāvasi| muhūrtamapi tiṣṭha tvaṃ na jīvan pratiyāsyasi ||
What can I do (to you), as you proceed with speed? But stay you for a moment; and you shall not return with life.
— M.N. Dutt (1891–94, public domain)
न हि चक्षुःपथं प्राप्य तयोः पार्थिवपुत्रयोः। ससैन्योऽपि समर्थस्त्वं मुहूर्तमपि जीवितुम् ॥
na hi cakṣuḥpathaṃ prāpya tayoḥ pārthivaputrayoḥ| sasainyo'pi samarthastvaṃ muhūrtamapi jīvitum ||
Should you come within the range of the vision of those sons of the king, you could not, although you should happen to be accompanied with your army, live for a moment.
— M.N. Dutt (1891–94, public domain)
न त्वं तयोः शरस्पर्श सोढुं शक्तः कथंचन। वने प्रज्वलितस्येव स्पर्शमग्नेविहंगमः॥
na tvaṃ tayoḥ śarasparśa soḍhuṃ śaktaḥ kathaṃcana| vane prajvalitasyeva sparśamagnevihaṃgamaḥ||
Even as a bird cannot bear the touch of a flaming fire in a forest, you can never bear the touch of their arrows. Effecting your own welfare, do you, O Ravana, leave me.
— M.N. Dutt (1891–94, public domain)
साधु कृत्वात्मनः पथ्यं साधु मां मुञ्च रावण। मत्प्रधर्षणसंक्रुद्धो भ्रात्रा सह पतिर्मम ॥ विधास्यति विनाशाय त्वं मां यदि न मुञ्चसि। येन त्वं व्यवसायेन बलान्मां हर्तुमिच्छसि॥ व्यवसायस्तु ते नीच भविष्यति निरर्थकः।
sādhu kṛtvātmanaḥ pathyaṃ sādhu māṃ muñca rāvaṇa| matpradharṣaṇasaṃkruddho bhrātrā saha patirmama || vidhāsyati vināśāya tvaṃ māṃ yadi na muñcasi| yena tvaṃ vyavasāyena balānmāṃ hartumicchasi|| vyavasāyastu te nīca bhaviṣyati nirarthakaḥ|
If you do not let me go, iny husband along with his brother would strive for your destruction. As intent upon sensual enjoyment, you endeavour to ravish me, this very endeavour of yours O mean wight, shall come to naught.
— M.N. Dutt (1891–94, public domain)
नह्यहं तमपश्यन्ती भर्तारं विबुधोपमम्॥ उत्सहे शत्रुवशगा प्राणान् धारयितुं चिरम्।
nahyahaṃ tamapaśyantī bhartāraṃ vibudhopamam|| utsahe śatruvaśagā prāṇān dhārayituṃ ciram|
Not beholding my lord resembling a celestial, I cannot, come under the sway of my enemy, bear to live long.
— M.N. Dutt (1891–94, public domain)
न नूनं चात्मनः श्रेयः पथ्यं वा समवेक्षसे॥ मृत्युकाले यथा मर्यो विपरितानि सेवते। मुमूर्तृणां तु सर्वेषां यत् पथ्यं तन्न रोचते॥
na nūnaṃ cātmanaḥ śreyaḥ pathyaṃ vā samavekṣase|| mṛtyukāle yathā maryo viparitāni sevate| mumūrtṛṇāṃ tu sarveṣāṃ yat pathyaṃ tanna rocate||
As one dwelling on earth perceives objects in their reversed relations at the time of one's death SO you do not perceive what is for your good or profit. Those moribund do not relish what would do them good.
— M.N. Dutt (1891–94, public domain)
पश्यामीहि हि कण्ठे त्वां कालपाशावपाशितम्। यथा चास्मिन् भयस्थाने न बिभेषि निशाचर॥ व्यक्तं हिरण्यमयांस्त्वं हि सम्पश्यसि महीरूहान्। नदी वैतरणी घोरां रुधिरौघविवाहिनीम्॥ खङ्गपत्रवनं चैव भीमं पश्यसि रावण। तप्तकाञ्चनपुष्पां च वैदूर्यप्रवरच्छदाम्॥
paśyāmīhi hi kaṇṭhe tvāṃ kālapāśāvapāśitam| yathā cāsmin bhayasthāne na bibheṣi niśācara|| vyaktaṃ hiraṇyamayāṃstvaṃ hi sampaśyasi mahīrūhān| nadī vaitaraṇī ghorāṃ rudhiraughavivāhinīm|| khaṅgapatravanaṃ caiva bhīmaṃ paśyasi rāvaṇa| taptakāñcanapuṣpāṃ ca vaidūryapravaracchadām||
I see with the noose of Death wound round your neck. As, O ranger of night, you are not affected with fear, albeit the situation is one calculated to raise one's apprehensions it is clear that you will see the golden treus, the dreadful river Vaitaraṇī flowing with blood, the terrible wood, O Rāvana, rife with leaves in the shape of swords, and a sharp Šalmali containing blossoms of shining gold, having lapises for its leaves, and bearing iron thorns.
— M.N. Dutt (1891–94, public domain)
द्रक्ष्यसे शाल्मली तीक्ष्णामायसैः कण्टकैश्रिताम्। नहि त्वमीदृशं कृत्वा तस्यालीकं महात्मनः॥ धारितुं शक्ष्यसि चिरं विषं पीत्वे निघृण। बद्धस्त्वं कालपाशेन दुर्निवारेण रावण ॥
drakṣyase śālmalī tīkṣṇāmāyasaiḥ kaṇṭakaiśritām| nahi tvamīdṛśaṃ kṛtvā tasyālīkaṃ mahātmanaḥ|| dhārituṃ śakṣyasi ciraṃ viṣaṃ pītve nighṛṇa| baddhastvaṃ kālapāśena durnivāreṇa rāvaṇa ||
But, O shameless one, like a person that has drunk poison, having done this wrong to that high-souled one, you with not be able to save yourself. O Rāvana, you are fast fettered in the noose of Death.
— M.N. Dutt (1891–94, public domain)
क्व गतो लप्स्यसे शर्म मम भर्तुर्महात्मनः। निमेषान्तरमात्रेण बिना भ्रातरमाहवे॥ राक्षसा निहता येन सहस्राणि चतुर्दश। कथं स राघवो वीरः सर्वास्त्रकुशलो बली॥
kva gato lapsyase śarma mama bharturmahātmanaḥ| nimeṣāntaramātreṇa binā bhrātaramāhave|| rākṣasā nihatā yena sahasrāṇi caturdaśa| kathaṃ sa rāghavo vīraḥ sarvāstrakuśalo balī||
Having done this foul turn to that high-souled one, repairing whither, shall you obtain respite? Shall not that strong and heroic Rāghava, skilled in all weapons, who without his brother, in the twinkling of an eye, in battle slew fourteen thousand Rākṣasas, slay you, who carries away his beloved wife?
— M.N. Dutt (1891–94, public domain)
न त्वां हन्याच्छरैस्तीक्ष्णैरिष्टभार्यापहारिणम्। एतच्चान्यच्च परुषं वैदेही रावणाङ्कगा। भयशोकसमाविष्टा करुणं विललाप ह॥
na tvāṃ hanyāccharaistīkṣṇairiṣṭabhāryāpahāriṇam| etaccānyacca paruṣaṃ vaidehī rāvaṇāṅkagā| bhayaśokasamāviṣṭā karuṇaṃ vilalāpa ha||
Thus and in other ways, Videha's daughter, lying on the lap of Rāvana, overwhelmed with fear and grief, indulged in piteous lamentations.
— M.N. Dutt (1891–94, public domain)
तदा भृशात् बहु चैव भाषिणी विलापपूर्वं करुणं च भामिनीम्। जहार पापस्तरुणी विचेष्टती नृपात्मजामागतगात्रदे'थुः॥
tadā bhṛśāt bahu caiva bhāṣiṇī vilāpapūrvaṃ karuṇaṃ ca bhāminīm| jahāra pāpastaruṇī viceṣṭatī nṛpātmajāmāgatagātrade'thuḥ||
And the wicked (Rävaņa) with a shaking frame carried away the daughter of the king extremely distressed, speaking much, and speaking piteously, uttering lamentations, and putting forth endeavours (to free herself.) saw
— M.N. Dutt (1891–94, public domain)