सीता तु परमायत्ता दृष्ट्वा लक्ष्मणमातुरम्। उवाच वाक्यं धर्मज्ञा किमिदं रुद्यते त्वया॥ जाह्नवीतीरमासाद्य चिराभिलषितं मम। हर्षकाले किमर्थं मां विषादयसि लक्ष्मण ॥
sītā tu paramāyattā dṛṣṭvā lakṣmaṇamāturam| uvāca vākyaṃ dharmajñā kimidaṃ rudyate tvayā|| jāhnavītīramāsādya cirābhilaṣitaṃ mama| harṣakāle kimarthaṃ māṃ viṣādayasi lakṣmaṇa ||
English Meaning
Thereupon beholding Lakşmaņa thus distressed, Sītā, conversant with piety, waxing are anxious said. “Why you weeping, Lakşmaņa? I have reached the banks of Jāhnavī, for which I have so long desired. So this is the time for rejoicing and do not give me pain at this time.
— M.N. Dutt (1891–94, public domain)