एवमुक्त्वा शुभं वाक्यं जटायुस्तस्य रक्षसः। निपपात भृशं पृष्ठे दशग्रीवस्य वीर्यवान् ॥ तं गृहीत्वा नखैस्तीक्ष्णैर्विददार समन्ततः। अधिरूढो गजारोहो यथा स्याद् दुष्टावारणम्॥ विददार नखैरस्य तुण्डपृष्ठे समर्पयन्। केशांश्चोत्पाटयामास नखपक्षमुखायुधः॥
evamuktvā śubhaṃ vākyaṃ jaṭāyustasya rakṣasaḥ| nipapāta bhṛśaṃ pṛṣṭhe daśagrīvasya vīryavān || taṃ gṛhītvā nakhaistīkṣṇairvidadāra samantataḥ| adhirūḍho gajāroho yathā syād duṣṭāvāraṇam|| vidadāra nakhairasya tuṇḍapṛṣṭhe samarpayan| keśāṃścotpāṭayāmāsa nakhapakṣamukhāyudhaḥ||
English Meaning
Addressing these moral words, the mighty Jațāyu swooped on the back of that Ten-necked Răkşasa. Like to the rider of a mad elephant, the lord of vultures began to tcar Rāvana with his sharpened claws, and that one having for his weapons his beak, talons, and wings, began to rive Rāvana's back with his beak and claws, and to uproot his hair,
— M.N. Dutt (1891–94, public domain)